Dodávky plynu z Azerbajdžanu pre Strednú Európu – možné riziká v nestabilnom regióne

Aj keď diverzifikácia v princípe znamenala stratu príjmov z tranzitu ruského plynu pre štátny rozpočet, ide o ekonomickejšie a rozumnejšie riešenie ako podporovať dodávky skvapalneného plynu LNG. Dohodu podpísali krajiny Slovensko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko, cez ktoré plynovod prechádza.

Objem dodávok môže dosiahnuť až päť miliárd metrov kubických ročne, pre všetky uvedené krajiny. Čo je zároveň aj ročná spotreba Slovenska.

Situácia v regióne pripomína skôr „hry o kontrolu nad potrubím“ a na istotu dodávok vplýva niekoľko faktorov. Kaukazský región a priamo Azerbajdžan má vzťahy so svojimi susedmi Arménskom a Iránom na úrovni dobrých nepriateľov, kde je zatiaľ situácia ukľudnená diplomaticky.

Schéma, kto s kým a kto proti komu v tomto regióne, je približne nasledovná. Arménsko a Irán držia spolu proti Azerbajdžanu, ktorý podporuje Turecko a Izrael. Gruzínsko sa tvári relatívne neutrálne, ale ako najväčší „západný spojenec“ na Kaukaze má jasnú rolu.

Nedávny konflikt Azerbajdžanu a Arménska o Náhorný Karabach, kde mal navrch práve Azerbajdžan, za podpory Turecka, sa urovnal a je kontrolovaný za pomoci mierového kontingentu Ruskej federácie. Práve v tomto konflikte vyčítal Azerbajdžan dodávky zbraní Arménsku, ktoré na jeho územie smerovali z Iránu. Jedným z dôvodov iránskej podpory Arménska, je spolupráca Azerbajdžanu s Izraelom. Vzťahy v regióne sa opäť zhoršili po útoku Baku na suverénne územie Arménska v septembri 2022.

Ďalší vojenský konflikt o Náhorný Karabach a prípadne aj o koridor Zangezur je v napätej situácii len otázkou času.

Dôvodov pre partnerstvo Izrael-Azerbajdžan je niekoľko. Dlhodobé kontrakty na dodávky izraelskej vojenskej techniky pre Baku, zahrňovali aj dodávky bezpilotných lietadiel Azerbajdžanu v konflikte o Karabach v roku 2020.

Pre Izrael je kľúčové mať na Kaukaze spojenca ako Azerbajdžan, ktorý hraničí s Iránom a poskytuje tak dobré spravodajské zázemie izraelským tajným službám. V prípade vyhrotenia situácie aj vojenskú infraštruktúru pre útok na svojho úhlavného nepriateľa Irán.

Hlavným dôvodom na prvý pohľad nemožnej spolupráce nábožensky odlišných štátov, islamského a židovského je fakt, že Izrael je jedným z najväčších odberateľov ropy z Azerbajdžanu. Ropovod Baku-Tbilisi-Ceyhan BTC prechádza cez Gruzínsko, obchádza Arménsko a pokračuje do prístavného mesta Ceyhan, odkiaľ je ropa prepravovaná do Izraela. Ďalšia vetva pokračuje skrz Turecko do Európy.

Gruzínsko, na ktoré bol vyvíjaný tlak a cez ktorého plynovod prechádza sa ocitlo v zložitej situácii. Otvorenie druhého frontu proti Rusku si v tomto regióne momentálne neželá nikto.

Vojenské riešenie prakticky znamená útoky na infraštruktúru, čiže ropovody a plynovody. Turecko, ktoré je napojené na uvedený ropovod by prišlo o dodávky a príjmy z tranzitu, rovnako ako Izrael. Azerbajdžan by v prípade vojenského konfliktu a zničenia infraštruktúry na Gruzínskom území prišiel o hlavnú časť ziskov a v neposlednom rade aj samotní Gruzínci pamätajúc si posledný ozbrojený konflikt s Ruskou federáciou v roku 2008, keď Tbilisi dalo rozkaz k útoku na separatistický región Južné Osetsko.

Ten je podporovaný Ruskom a v prípade vojny, nemá Moskva dôvod chrániť konkurenčný plynovod, práve naopak. Gruzínska ekonomika je navyše závislá od Ruskej a vďaka uvaleným sankciám vzrástol ich vzájomný obchod začiatkom roka, v januári až februári, o 48% v porovnaní s rovnakým obdobím v roku 2022.

Vzhľadom na dodávky plynu do Európy z Baku ostáva veriť, že sa situácia nevyhrotí.

Aj napriek Azerbajdžanským nárokom na severný iránsky región obývaný početnou azerbajdžanskou menšinou a vyhláseniam, že Azerbajdžan má právo zjednotiť sa so severným Iránom, čo je samozrejme priama hrozba pre bezpečnosť Iránu, si tieto dva štáty našli cestu na spoluprácu práve v dodávkach plynu.

Pred dvoma rokmi bola podpísaná, v niektorých zdrojoch udávaná ako „tajná“ dohoda, ktorá aj napriek sankciám umožňuje Azerbajdžanu nákupy lacnejšieho plynu z Iránu. Dohoda z roku 2021 zahrňuje dodávky plynu z Turkménska do Iránu a Irán následne dodáva rovnaké množstvo plynu do Azerbajdžanu.

Irán bol aj napriek západným sankciám schopný vybudovať infraštruktúru na prepravu plynu a jeho dodávka do Azerbajdžanu sa môžu v budúcnosti zvýšiť.

Baku udáva, že plyn z Iránu používa na vnútornú spotrebu, čím neporušuje sankcie a do Európy vyváža plyn vyťažený z Kaspického mora. Pri požiadavke európskych štátov na čoraz väčšie množstvo plynu je teda ľahko možné, že ideologicky nevhodný iránsky plyn bude nakoniec prúdiť do EÚ. Ak jeho dodávky nepreruší niektorý z konfliktov v tomto politicky, nábožensky a etnicky nestabilnom regióne.